Archív rubriky: Návštevník

Zmluvy

Kaštieľ Hodkovce

Administratívne podlieha Žehre aj osada Hodkovce, ktorá bola pôvodne majerom Spišského hradu. Spomína sa už v roku 1293. Nachádza sa tu čákiovský kaštieľ zo 17.stor. s francúzskym parkom, rodinným cintorínom Čákiovcov a hospodárskymi objektmi. Roku 1780 bol prebudovaný.

Barokovo – klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom a novším severným krídlom postaveným už v historizujúcom slohu. V 17.st. založili noví majitelia hradného panstva Csákyovci – v Hodkovciach majer, ktorého súčasťou bola aj obytná budova. Začiatkom 18.st., keď sa povstalecké vojská Františka Rákócziho zmocnili poškodeného a schátraného Spišského hradu, Štefan Csáky si nechal v Hodkovciach postaviť v roku 1702 pohodlný barokový kaštieľ, bol prízemný s pôdorysom v tvare písmena U. Roku 1780 Emanuel Csáky objekt prestaval a založil pri ňom a j rozsiahly park. V tom istom roku vyhorel Spišský hrad a vtedajší majiteľ nechal preniesť do pohodlného kaštieľa značnú časť zbraní a vnútorného zariadenia, nachádzajúceho sa dovtedy na hrade. Roku 1860 dostavali v historizujúcom slohu ďalšie krídlo, čím objekt získal uzavretú štvorkrídlovú dispozíciu.

Prízemný kaštieľ má reprezentačné krídlo orientované do parku, fasády členia pozdĺžne okná lemované pásovou šambránou, zakomponovanou do lizénových rámov. V strede priečelia sú dve okná, po stranách s pilastrami a rímsovou hlavicou, nad oknami v polkruhovom frontóne je štuková ornamentika. Nad nimi je veľký barokizujúci štít, pôvodne s vázami po stranách. Zvýšená terasa pred časťou priečelia je prístupná dvojramenným schodišťom. Má kuželíkové zábradlie. Na nárožiach hlavného krídla, orientovaného do parku, sú prevýšené poschodové pavilóny, pripomínajúce veže s manzardovými strechami.

V jednotlivých priestoroch sú pruské a korýtkové klenby a rovné stropy, niektoré s fabiónmi. V reprezentačných priestoroch sú veľké dvojkrídlové dvere a v ústrednej sále na rovnom strope historizujúca ornamentálne maľba. Vo vestibule hlavného vchodu je kazetová kupola. Vnútorné zariadenie kaštieľa premiestnili 1959 do zbierok nábytkového múzea v Markušovciach, ktoré je súčasťou Východoslovenského múzea Košice. V rozsiahlom parku sú štyri mytologické sochy, kaplnka z roku 1803, romanticky upravená 1885 a zvyšky drobných romantických architektúr.

V súčasnosti kaštieľ slúži ako zariadenie sociálnych služieb, ktorý je v pôsobnosti Košického samosprávneho kraja a nie je bežne prístupný verejnosti.

Kostol sv. Ducha

KostolJeho interiér ukrýva vzácne gotické fresky svetového významu, ktoré sem prichádzajú obdivovať stovky návštevníkov zo všetkých kontinentov. Už z diaľky upúta pozornosť návštevníka biela stavba kostola s charakteristickým dreveným cibuľovitým zakončením veže, vypínajúca sa nad obcou na malom návrší. K samotnému kostolu vedie 93 schodov zo zvláštneho spišského vápenca – travertínu. História kostola začína v 13.st. Gróf (comes) Ján zo Žehry dostal povolenie postaviť kostol v Žehre od “Ctihodnej kapituly spišskej” v roku 1245. Kostol v prechodnom neskororománskom – ranogotickom slohu bol dokončený v roku 1275, v priebehu storočí bol viackrát upravovaný až do dnešnej podoby.

15. marca 1985 bol farský kostol Sv. Ducha v Žehre vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a 11.decembra 1993 bol Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia – teda aj kostol Sv. Ducha v Žehre zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

Z pôvodného jednoloďového kostola sa do dnešných čias zachovala románska klenba vo svätyni. V lodi bol drevený kazetový strop, ktorý v druhej polovici 15.st. vyhorel. Po požiari postavili klenbu, podopretú osemhranným stĺpom. Od vtedy je kostol dvojloďový. Táto architektonická zvláštnosť je typická pre viaceré kostoly spišského regiónu a možno ju takisto považovať za svetový unikát. Vnútorné zariadenie je väčšinou barokové: hlavný oltár s reliéfom Zoslania sv. ducha z roku 1656 je barokový, ovplyvnený neskorou gotikou. Bočný oltár na južnej strane je z roku 1677, avšak plastika sv. Mikuláša a tabuľové maľby na dreve sú gotické.

“Morový oltár” z roku 1663 na severnej strane je ďakovným darom farníkov na pamiatku epidémie moru, ktorý tu zúril v rokoch 1644 – 1645. V gotickej skrini oltára z roku 1510 sú plastiky zo 16.st. za zmienku stojí ešte baroková kazateľnica a krstiteľnica. Vo svätyni vedľa oltára je neskororománska krstiteľnica, dnes nepoužívaná. Za oltárom na východnej stene kostola je jediné románske okno. V lodi sú okná gotické, vo svätyni je okno rozšírené – pravdepodobne kvôli dostatku denného svetla. Lavice sú z päťdesiatych rokov minulého storočia. Organ je nový, postavený v rokoch 1988 – 1989.

Najvzácnejšie sú v kostole fresky, ktoré boli namaľované do čiastočne vyschnutej omietky a to v piatich etapách:

  1. etapa: po dokončení stavby v roku 1275 bol kostol posvätený – pomazaný svätou krizmou. Miesta, kde bol pomazaný označujú konsekračné kríže.
  2. etapa: v tympanóne južného portálu (pôvodného vchodu do kostola) je freska z 13.st. zvaná Goldota. Prístavok pri portáli (Boží hrob) bol pristavený pred 100 – 150 rokmi.
  3. etapa: na freskách vo svätyni (z prvej polovice 14.st.) sa prejavuje byzantsko – taliansky ikonografický vplyv. Sú na klenbe, stenách i na spodnej časti víťazného oblúka. Na klenbe sú vyobrazenia: na východnej strane Christor Pantokrator (Vševládca), na severnej strane Triglav (vecne nesprávne starobylé znázornenie) – tajomstvo Najsvätejšej Trojice, na západnej strane Theotókos – Bohorodička s dieťaťom Ježišom na hrudi, na južnej strane Abrahámovo lono. Na stenách sú výjavy: na severnej strane Korunovanie Panny Márie. Tu stojí za povšimnutie dobový dokument vývoja strunových hudobných nástrojov z prvej polovice 14.st. – anjeli hrajú na “fiduly”(na oboch stranách fresky). V druhom riadku je Posledná večera, pokračujú udalosti v Getsemanskej záhrade, na východnej strane (za oltárom) je Zvestovania pána. V druhom riadku Kristus pred Herodesom, pod oknom Kristus vo väzení, pokračuje freska Bičovanie, na južnej strane patróni lekárov a lekárnikov svätý Kozma a Damián s pacientmi. V druhom riadku Ukrižovania a Snímanie z kríža. Na víťaznom oblúku na spodnej strane sú medailóny prorokov.
  4. etapa: na severnej stene lode sú dve fresky v rámoch z druhej polovice 14.st.: Pieta (Sedembolestná) a Arbor vitae (Strom života). Táto je najznámejšia, je typickým príkladom Písma svätého chudobných. Ústrednými postavami pod stromom života sú Synagóga ako predstaviteľka Starého zákona a Eccesia (cirkev) predstavuje Nový zákon. Freska je plná symbolov a symboliky.
  5. etapa: zahŕňa fresky z druhej polovice 15.st. na severnej stene lode. Po spomínanom požiari, keď postavili uprostred lode stĺp s klenbou, na severnú stenu lode naniesli tenkú vrstvu novej omietky, čím zakryli o 100 rokov staršie fresky (Sedembolestná a Strom života) a namaľovali tri riadky nových fresiek. Z toho istého obdobia pochádza aj freska na prednej strane víťazného oblúka. Vo vrchnom riadku je Smrť Panny Márie a Korunovanie Panny Márie. V druhom riadku je Ladislavova legenda (uhorský kráľ sv. Ladislav zachraňuje kresťanské dievča z rúk pohanských Kumánov). V spodnom riadku je Zvestovanie Pána, Obrezanie Pána, Poklona troch kráľov. Na prednej strane víťazného oblúka je výjav Posledného súdu. Táto situácia trvala až do skončenia epidémie moru roku 1646, keď vrchnosť prikázala dezinfikovať priestory, v ktorých ľudia žili alebo sa schádzali. Preto priestor kostola zabielili. Fresky boli ukryté až v 50 – tych rokoch nášho storočia. Skupina odborníkov pod vedením Dr. Márie Mariániovej fresky odkryli, očistili, upevnili, avšak nereštaurovali. V lodi po odkrytí fresiek z 15.st. robili opatrné sondy a tak objavili o 100 rokov staršie fresky, na úkor mladších fresiek.

Flóra a fauna

Od skorej jari plošinu spestrujú známe, ale aj vzácne rastliny. Medzi zástupcami teplomilnej vegetácie nájdeme zriedkavejšie dealpínske druhy. Lokalita mala v priebehu štvrtohôr dôležité postavenie pri vývine a migrácii flóry, o čom svedčia mnohé odtlačky rastlín v tunajšom travertíne.

Na Dreveníku rastie okolo 270, 470 druhov a poddruhov vyšších rastlín. Zhruba 60 druhov je zaradených do zoznamu ohrozených rastlín SR. V súčasnosti je pre Dreveník typické kontrastné zmiešanie flóry, dané výškovou inverziou a vlastnosťami podkladu.
Vedľa seba tu rastú horské a nížinné druhy, druhy lesné s druhmi stepnými. Viaceré rastliny sú významné z fytogeografického hľadiska, dosahujú tu severnú hranicu svojho rozšírenia. K najznámejším zástupcom patrí ostrica nízka, kostrava tvrdá, astra kopcová, kozinec dánsky, medníčka najvyššia, medníčka sedmohradská, hlaváč žltkastý, ranostaj pestrý, ďatelina alpská, veronikovec klasnatý, lipkavec sivý, horčičník Wittmannov, zvonček karpatský, púpavec sivý, ríbezľa alpínska, silenka zelenkokvetá, javor poľný a iné. Z chránených rastlín tu rastú: poniklec slovenský, astra alpínska, zvonček karpatský, včelník rakúsky, kosatec bezlistý uhorský, orlíček obyčajný, veternica lesná, prilbica pestrá, ľalia zlatohlavá, čerešňa mahalebková, prilbica jedhojová, klokoč perovitý a plesnivec alpínsky.
Vzácna je aj fauna Dreveníka, ktorá je málo prebádaná. K vzácnostiam patria viaceré druhy hmyzu, zo stavovcov najmä plazy, pernaté dravce, ktoré vplyvom človeka tu strácajú svoje hniezda.

V súčasnosti skalné bralá tejto lokality využívajú na prípravu a tréningy alpinisti a horolezci.

Osídlenie

Dreveník skrýva však i doklady o najstaršom osídlení východného Slovenska. Stopy po osídlení človekom pochádzajú zo staršej doby kamennej (asi pred 300 000 rokmi), ale aj zo starších čias. Pri ťažbe travertínu kamenári dodnes nachádzajú paleontologické nálezy, medzi inými aj skamenené kosti dávno vyhynutých druhov zvierat, napr. mamutov. Intenzívnejšie bol skalný masív Dreveníka využívaný až v mladšej dobe kamennej na prelome 5. a 4. tisícročia pred našim letopočtom ľudom bukovohorskej kultúry. Koncom 3. tisícročia na sklonku doby kamennej – v eneolite sa tu opevnil ľud bádenskej kultúry, ktorý zanechal po sebe množstvo hmotných pamiatok vo forme zlomkov keramických nádob rozličných tvarov, hladených kamenných a parohových sekeromlatov, kostených nástrojov a plochých kostených idolov.
Život na Dreveníku sa nezastavil ani v staršej dobe bronzovej okolo roku 1600 p.n.l. Z tohto obdobia sa zachovala kostená ihlica, perleťové korálky a prevŕtané zvieracie zuby navlečené na bronzovom krúžku patriace koštianskej skupine.

Zo strednej doby kamennej pochádzajú dva hromadné nálezy bronzových predmetov, ktoré sú pozostatkami ľudu pilinskej kultúry.

Početný keramický materiál púchovskej kultúrnej skupiny svedčí o rozsiahlom osídlení Dreveníka od polovice 1.st. p.n.l. až do 2.st.p.n.l., teda na sklonku doby laténskej do konca doby rímskej.

Sídelný vývoj Dreveníka bol zavŕšený v 9. – 10.st. Plošinu so strmými skalnými zrázmi v západnej časti využili starí Slovania a vybudovali tu mohutné hradisko. Potom sa už politické a hospodárske dianie presúva na Spišský hrad. Už od raného stredoveku sa tu ťažil travertín ako stavebný materiál. Ťažba pokračuje aj dnes, čo môže mať negatívny dosah na zachovanie tejto jedinečnej lokality.